|
Školský rok :1998/99
Samotný termín Obranné mechanizmy ega vychádza z teoretickej koncepcie
Sigmunda Freuda, ktorý termín zaviedol, vychádzajúc z filozofických prác
F.Nietzscheho .Pochopenie principiálneho aspektu predpokladá vysvetlenie
psychického štrukturálneho modelu osobnosti S.Freuda.
Podľa neho sa v priebehu ontogenézy sa u každého jedinca (ktorý je od
narodenia tabula rasa) vplyvom rodičovskej výchovy a vplyvom spoločenskej
morálky vytvára psychická inštancia, ktorá vykazuje určitú relatívnu
samostatnosť a od Ja energetickú nezávislosť. Táto inštancia obsahuje
interiorizované morálne súdy a formy vyvinuté ako antagonistické prvky
pudovým intenciám. Freud ju nazval Nadja , alebo Superego. Jej manifestáciu
popisuje na príklade melanchólie :“Najnápadnejším rysom tejto choroby je
sposob ako Nadja - svedomie zaobchádza s Ja. Vo svojich zdravých obdobiach
dokáže melancholik byt na seba viac či menej prísny ,ako každý iný, ale v
melancholickom záchvate jeho Nadja neskonale zprísnje spíla úbohému Ja ,
ponižuje ho a týra ,hrozí mu najtažšími trestmi ,robí mu výčitky koli činom
spáchaných v dávnej minulosti ,ktoré boli vtedy brané na ľahkú váhu ,akoby
celé toto medziobdobie zhromažďovalo obvinenia a iba čakalo až takto zosílí a
aby sa s nimi vytasilo a na zálade týchto obvinení odsúdilo. Ubohe Ja ,ktoré
mu je vydané na milosť a nemilosť ,súdi Nadja podľa najprísnejších mravných
meradiel, zastupuje nároky morálnosti , a tu nám začína byť jasné ,že náš
mravný pocit viny je výrazom napatia medzi Ja a Nadja. “Doležitou funkciou
Nadja je , že je nositeľom ideálu Ja ,ktorým Ja samo seba meria , ktorému sa
túži pripodobniť a ktorého požiadavky stáleho zdokonaľovania sa snaží splniť.
Ideálne Ja je takto podľa Freuda zbytkom predstavy, ktorú kedysi dávno malo dieťa
o rodičoch ,a je výrazom obdivu pociťovaného k tejto dokonalosti, ktorú im
dieťa pripisovalo. U malého dieťaťa ,kde je ešte nedostatočne Superego
vyvinuté preberá túto úlohu vonkajší ,rodičovský faktor, ktorý koriguje a
deteminuje slobodu Ja. Ja (Ego) z tohtom pohľadu je subjektívna duševná
inštancia ,ktorá umožnuje človeku individuálnu sebareflexiu a reflexiu
okolia. Súvisí s vývojom osobnosti a umožňuje intersociálnu komunikáciu.
Vedie od vnímania pudov k ich ovládaniu, tak že reprezentačnú stránku pudov
včlenuje v širšiu súvislost. Ego je súčastou Id (Ono) ,ktorá bola
modifikovaná priamym vplyvom vonkajšiho sveta. Predstavuje to čo može byt
nazvané rozumom a praktickým zmyslom. Id je neorganizovaná časť psychického
aparátu, historicky potomkom nevedomého ,rovnako ako je ego potomkom vedomého
.Id vývojovo predchádza egu ,tzn. ,že psychický aparát začína ako
nediferencované Id ,ktorého časť sa rozvinie v štrukturované ego .Id obsahuje
všetko , čo je prítomné pri narodení , čo je zakotvené v konštitúcii,
predovšetkým teda pudy ,ktoré majú povod v somatickej organizácii a ktoré tu
nachádzajú svoje prvotné psychické vyjadrenie. Id je amorálne ,nepozná žiadne
dobro ani zlo. Id si možme priblížit pomocou analogie :nazývame ho chaosom
,kotlom víriacim excitáciami...je naplnený energiou získanou z pudov ,ale
nieje nijak organizované ,nevytvára žiadnu kolektívnu volu , ale iba nutkanie
zaistiť vyplnenie pudových potrieb podriadených dohľadu princípu slasti.
-Freud(1933)Zhrnúc rozdiely medzi ego a id dá sa povedat , že Id je
primitívne Ego civilizované ,Id je neorganizované Ego organizované, Id sa
riadi princípom slasti ,ego princípom reality, Id je emočné Ego racionálne
,Id sa prisposobuje primárnym procesom , ktoré neberú zreteľ na rozdielnosti
rozpory priestor a čas ,Ego sa prisposobuje sekundárnym procesom , ktoré sú
analytické a rešpektujú princípy rozporu a kategórie priestoru a času.
Ďalšími pojmamy ktoré je potrebné uviesť je Vedomie ,Predvedomie a Nevedomie.
Do vedomia spadajú obsahy ,ktoré si subjekt uvedomuje prípadne aktuálne
percipuje, skrátka sú momentálne uvedomené. Nevedomie, ako adjektívum chápe
Freud ako vzťah k duševným procesom ,ktorých si není subjekt vedomý. Nevedomé
sú tie časti duše v ktorých sídlia dynamicky nevedomé duševné procesy - opak
vedomia. V roku 1920 Freud premenoval nevedomie na id a vedomie na
ego.Nevedomie je metaforickým ,antropomorfným pojatím - entitou ,ktorá
ovplyvňuje Self ,aniž by si to uvedomovalo. Je štruktúrou zo špecifickými
charakteristikami. Do systému nevedomia patria : primárny proces (pohyblivosť
,katexia), bezčasovosť a náhrada vonkajšej reality realitou psychickou.-
Freud (1915). Nevedomie je teda celok duševných procesov prebiehajúcich mimo
vedomú pozornosť. Od Nevedomia sa odlišuje Predvedomie. Jeho obsahy si okamžite
neuvedomujeme ,pretože naše vedomie može zachytiť iba malý úsek našeho
prežívania. Obsahy predvedomia sú schopné uvedomenia ,pri danom podnete si na
nich možeme bez problémov spomenúť. Ak sa obsahy ktoré mal člověk usporiadané
ako predvedomé , zrazu stanú vedomými ,potom je možné vidieť rozdiel medzi
predvedomím a nevedomím jasnejšie.V tomto prípade sa vyskytuje pocitový
nevedomý odpor ,prejavujúci sa účinkom na vzpomínanie.
Duševný aparát je dynamická veličina v ktorom sú jednotlivé komponenty vo vzájomnom
niekedy jednostrannom vzťahu. Duševné zdravie závisí od miery konfliktu medzi
nimi , alebo od sposobu komunikačných vztahov. Konflikt je rozpor medzi
zjavne , alebo aktuálne inkompatibilnými silami. Vnútorný alebo psychický
konflikt sa može odohrávať medzi pudovými impulzmi , napríklad libidóznymi,
alebo agresívnymi .alebo medzi štruktúrami napr. Medzi egom a id .Nie každý
psychický konflikt je z hľadiska psychoanalýzy neurotický, iba vtedy ak jedna
jeho strana je nevedomá, alebo ak je riešený pomocou inej obrany než je
sublimácia.
Dynamika osobnostnej psychickej štruktúry sa prezentuje v konkrétnej
manifestácii a forme konfliktu. I.Sarnoff rozlišuje pojmy vývoj a dynamika.
Vývoj , podla neho, poukazuje na chronologický prípad determinant intervenujúcich
premennýcha hypotetických konštruktov, ktoré sa týkajú behaviorálnych zmien,
ktoré sa objavujú v priebehu života individua, zatiaľ čo dynamika označuje
špecifické zposoby takých intervenujúcich premenných a hypotetických
konštruktov, ktoré fungujú v determinácii otvoreného chovania individua a
interagujú jedna s druhou .Dynamika osobnosti tak pojednáva o motívoch a
obecných princípoch ľudského chovania vo vzťahu k základnému osobnostnému
explanačnému konštruktu, ktorým je EGO .
Zmyslom chovania je udržanie vnútornej psychickej rovnováhy , ktorá je daná
tiež pocitom hodnoty seba samého.(ego - vztažná motivácia). V smere tejto
tendencie -udržovania hodnoty seba vystupujú špecifické mechanizmy ,ktorých
zmyslom je udržanie a reštaurácia pozitívneho sebaocenenia. E.R.Hilgard
rozlišuje následujúce mechanizmy reštaurácie pozitívnej hodnoty ega : 1)
mechanizmy obrany proti úzkosti, 2)mechanizmy sebaklamu. U prvého z nich bola
empiricky preukázaná spevňujúca funkcia redukcie úzkosti (strachu) :
spevňované je chovanie vedúce k redukcii ,takéto aktivity ,alebo rituály majú
charakteristiky obranných mechanizmov. -Nakonečný(1997). Všetky stavy
získaného strachu sú stavy napatia a ako také vystupujú ako získané popudy,
tj .motivujú učenie a chovanie-pretože redukujú vnútorné napatie. Mechanizmy
chovania sú spevňované a naučené ako sposoby redukcie úzkosti. U človeka sa
vedľa pocitov úzkosti resp. Strachu, uplatňujú tiež pocity viny vyvolané zlým
rozhodnutím a neúspechmi vyvolané pocity zlyhania. Mechanizmy sebaklamu podporujú
sebaoceňovanie .Príkladom je racionalizácia o ktorej sa zmienim neskor, alebo
agresia ,ktorá je sposobom riešenia problému a ak je úspešná vedie k pocitu
víťazstva ,avšak premiestnená agresia je prejavom falošného obvinenia a
obsahuje tak prvky sebaklamu. Uvoľňuje však vnútorné napatie .Človek klame
sám seba dvomi sposobmi :1. Popieraním impulzov , rysov ,alebo spomienok
,2.maskovaním , konverziou , premieňaním impulzov rysov a spomienok.
Najvýraznejšou evidenciou popretia je amnézia (výberová strata pamati
,potlačenie spomienok spojených so znížením hodnoty Ja ).Maskovanie sa
prejavuje mnohými sposobmi napríklad projekciou. Sebaklamanie popretím ,a
lebo maskovaním navodzuje reštauráciu sebaocenenia.
Psychoanalýza označuje pojmom obrana každú techniku , ktorá núti ego aby ju
použilo pri konfliktoch , ktoré možu viest k neuróze. Jej funkciou je chrániť
ego ,može byt vyvolaná a) úzkosťou zavinenou zvýšením pudovej tenzie, b)
úzkosťou zavinenou zlým svedomím-hrozbami Superega, c) reálnym nebezpečím. Koncepcia
obrany je obvykle založená na termínoch , ktoré naznačujú , že ľudské ego je
obklopené hrozbami voči prežití, ako bolo vysvetlené vyššie. Tieto hrozby
prichádzajú z Id , zo Superega a z vonkajšieho sveta. Ego sa preto musí
sústavne brániť. Koncepciu obrany je lepšie nevymedzovať iba negatívne, ale
zahrnúť do nej všetky techniky , ktoré používa Ego ku zvládaniu, kontrole ,
kanalizácií a a fungovaniu tých síl ktoré možu viest k neuróze. Podľa tejto
koncepcie sa tiež predpokladá že neuróza je zapríčinená neschopnosťou brániť
sa, podľa tohoto názoru niesu inhibície vytvorené úspešným vytesnením
neurotických symptómov. Vytesnenie ,ako najdoležitejší obranný mechanizmus
funguje tak ,že vylučuje nejaký duševný obsah z vedomia. Tento proces popísal
už Nietzsche: „To som urobil hovorí pamať. To som nemohol urobiť hovorí moja
hrdosť. Nakoniec pamať povolí“ „Hrdosť“ z ktorej vytesnenie vychádza odpovedá
ideálu ega v psychoanalytickom poňatí. Vytesnenie samo o sebe je normálny
duševný proces , ktorý sa v našom živote stále potom kde sa sociálne
obmedzenia stanú tak silnými , že vnútorný odpor voči nim sa už nedá vedome
spracovať a posúdiť , ale musí byt vybavený už pred vstupom do vedomia ,
pretože sa toto obmedzenie už i v oslabenej forme - vedomého - predkladania javí
ako ohrozujúce. V detstve je to prípad kedy musia byt vytesnené duševne
nepriateľské hnutia voči ochraňujúcim rodičom. Až potom čo sa vinou obzvlášt
nepriaznivých vnútorných ,či vonkajších vplyvov (veľká sila pudu, silné
myšlienkové obmedzenia až po myšlienkovú kontrolu) vytesnenie nepodarí može
viesť ku chorobným javom. Príkladom je žena , ktorá rozvýja neurotické
ochrnutie nohy ,pretože sa jej nepodarilo psychicky vytesniť sexuálnu túžbu
po svojom švagrovi. Ochrnutie na seba teraz priťahuje toľko pozornosti , že
sa dá vytesnenie sexuálnej túžby dostatočne zaistiť.
Psychoanalytická literatúra popisuje tieto základné obranné ego-mechanizmy
patriace do oblasti psychopatológie :
1) Regresia 11) Racionalizácia
2) Vytesnenie 12) Poprenie
3) Reaktívna formácia 13) Identifikácia s útočníkom
4) Izolácia
5) Odčinenie
6) Projekcia
7) Introjekcia
8) Obrat proti sebe
9) Zvrat
Sublimácia- ktorá patrí skor do oblasti normality než neurózy.
Ďalšie ego obranné mechanizmy , ktoré popisuje iná ako nepsychoanalytická
literatúra :
1) Kompenzácia 12) Popretie skutočnosti
2) Konverzia, útek do nemoci 13) Superkonformita
3) Premiestnenie 14) Autoakuzácia
4) Utek do fantázie 15) Diskriminácia
5) Identifikácia 16) Symbolizácia
6) Vzdor odmietanie 17) Senzitivita
7) Potlačenie 18) Časový zvrat
8) Fixácia 19) Odchýlenie impulzov
9) Rezignácia,apatia 20) Obmedzenie impulzov
10) Utek 21) Opačné reagovanie
11) Agresia
Regresia je návrat na na skorší sposob reagovania , formám uspokojovania
pudov , alebo zvládania podnetov. Ide o obranný proces , pomocou ktorého sa
subjekt vyhýba úzkosti návratom na ranejšie štádium libidózneho a ego vývoja,
štádium , na ktoré sa regreduje je determinované existenciou fixačných bodov.
Teória regresie predpokladá , že s výnimkou ideálnych prípadov infantilným
štádiám člověk úplne neodrástol , takže ranejšie typy chovania zostávjú
dostupné ako alternatívne sposoby fungovania. Regresia je často krokom od
skutočnostne orientovaných , logicky kontrolovaných postupov k obrazne
symbolickému prežívaniu, od sekundárneho postupu k primárnemu postupu.
Regresia sa dá navodiť taktiež hypnózou.
Vytesnenie je obranný mechanizmus pri ktorom dochádza ku vytlačeniu
(zabudnutiu) neprijateľného impulzu z vedomia do nevedomia. Freud rozlišoval
medzi primárnym vytesnením , pri ktorom sa člověk bráni pudovému impulzu
vobec a sekundárnym , pri ktorom sú i odvodeniny a zmenené prejavy impulzov
udržiavané v nevedomí. Návrat vytesneného predstavuje nechcený výboj
neprijateľných odvodenín primárneho impulzu do vedomia, ale nie zrušenie
primárneho vytesnenia. Podľa Freuda sú celý vývoj ega i adaptácia na
prostredie závislé na primárnom vytesnení, bez primárneho vytesnenia sa
impulzy okamžite vybíjajú halucinatórnym splnením priania .Extrémna miera
sekundárneho vytesnenia vedie k defektnému vývoji ega a k Symptómom, nie k
sublimácii. Koncepcia vytesnenia predpokladá vytesňujúce činitele, buď ego
,superego a stimulus ktorým je úzkosť.
Reaktívna formácia (opačné reagovanie) obranný mechanizmus pri ktorom je
neprijateľný impulz zvládnutý zvýraznením opačnej tendencie. Starostlivosť
može byt reaktívnou formáciou proti krutosti , čistotnost proti koprofílii
atd. V klasickej teórii je reaktívna formácia považovaná za obsedantnú
obranu. Nevedomý zavrhovaný impulz prežíva vo svojej povodnej infantilnej
podobe.
Izolácia je sociálne osamotenie , ktorým subjekt zabraňuje aby sa nepríjemné
udalosti stali súčastou kontinua významných prežitkov. Ak urobil alebo zažil
niečo nepríjemné čo by malo význam pre jeho neurózu, vkladá medzi to a ďalšie
udalosti interval v ktorom sa nesmie nič ďalšieho stať - prežitok nieje
zabudnutý , iba je pripravený o svoj afekt. Jeho asociatívne spojitosti sú
vytesnené , alebo prerušené , takže zostáva izolovaný nieje reprodukovaný
obvyklými rcionálnymi procesmi. Pri dlhotrvajúcej izolácii dochádza ku
poruchám dospievania, pretože sú narušené prirodzené formy sociálnej
komunikácie. Izoláciu typicky obsedantný neurotici u ktorých hrá rovnakú
úlohu ako vytesnenie u hystérie. Má vzťah ku štiepeniu a disociácii. Ak sa
stane izolácia trvalým osobnostným rysom hovoríme o introverzii.
Odčinenie (reparácia) . Pri reparácii dochádza k odčineniu viny pomocou činu
určeného ku konaniu dobra, ktoré si človek, ako si predstavuje, spáchal voči
ambivalentne obsadenému objektu. Proces odčinovania voči fantazíjne
deštruovanému objektu.
Projekcia - Je schopnosť vidieť duševnú predstavu ako objektívnu realitu -
premietnutie nevedomého motívu do inej osoby. Klasickým príkladom je
erotomanický perzekučný blud neukojenej ženy , ako dosledok popretia ,
projekcie a zvratu. V rámci psychoanalýzy sa rozlišujú dva významy projekcie
: a) nesprávna interpretácia duševnej aktivity, akoby išlo o skutočne zažité
udalosti, napr. sny a halucinácie, b) proces lokalizácie vlastných impulzov ,
prianí a aspektov self do vonkajšieho objektu ( ja ho nemilujem , ale on
miluje mňa).Projekcii predchádza popretie - subjekt poprie že cíti danú
emóciu, ale tvrdí že tá patrí niekomu inému. Často býva projekcia
doprevádzaná zvratom , kedy sa týka objektu priamo v zmysle obrátenia pólov.
Projikované pocity pramenia v historicky vo vonkajšom objekte , ktorý bol
predtým introjikovaný . Tieto objekty sú zásobníkom projekcie, takže može
dojsť k tomu že príjemca je vybavený nielen aspektmi objektov pacientovej
minulosti , aspektmi pacientovho self v minulosti. Prjekcia má významnú
terapeutickú hodnotu , pretože umožnuje vidieť vlastné nespracované komplexy
na druhej osobe. Predpokladá sa že tejto technike sa dieťa učí tím že zvaľuje
vinu na druhých a vyhýba sa tak trestu- projekcia je častá u osob v minulosti
trestaných, hľadajúcich sposob vyhnutia sa bolesti, alebo inej forme trestu.
Introjekcia je sposob obrany pri ktorom sa na rozdiel od identifikácie
prijímajú iba časti vztažnej osoby. Tím je vzťah tam „vonku“ nahradzovaný
vzťahom k predstavovanému objektu vo „vnútri“ .Introjekcii predchádza
internalizácia , pri ktorej sa vnemy menia na predstavy a stávajú sa časťou
našej duševnej štruktúy. Superego je tvorené introjekciou rodičovských postáv
a može byť rozdelené na vačší počet dielčich introjekcií. Introjekcia je
okrem obrany normálny mechanizmus vývojového procesu. Obranou je z dovodu
eliminácie separačnej úzkosti , normálnym mechanizmom preto že poskytuje
subjektu vačšiu autonómiu.
Obrat proti sebe chápe psychoanalýza ako jednu z foriem pudovej premeny , pri
ktorom dochádza napríklad u sadizmu k transformácii na masochizmus. V
obecnejšom zmysle možeme hovoriť o tendencii trestania seba samého, či
vykupovaní, ako sposobe vyrovnávania sa z životne náročnými situáciami.
príkladom je prísna náboženská výchova, ktorej dosledkom je že dieťa chápe
životné udalosti iba v intenciách hriechu, previnenia, trestu a odplaty.
Neúspech chápe potom ako trest za skutočné , alebo domnelé prehrešky, ak
nebolo potrestané reálne z vonku vytvorí si systém odplaty v podobe odopretia
si niečoho príjemného.
Zvrat - Podľa klasickej teórie ide o pudový zvrat kedy ego používa schopnosti
pudu ku zvratu napr. sadizmu v masochizmus, voyerizmus v exhibicionizmus atd.
Sublimácia je premena pudovej energie na nepudovú, spoločensky akceptovateľnú
formu. Premenu kvality emócie doprevádzajúcu aktivitu tak, že sa stáva
desexualizovanou a deagresifikovanou. Uvoľnenie aktivity spod nadvlády
pudovej tenzie. Niektoré definície obsahujú tiež sociálny prvok, tzn. Že
skutočná sublimácia je sociálne prijatelná. Poňatie sublimácie vyžaduje
vysvetlenie vývoja vyšších funkcií z funkcií nižších. Dokaz na ktorom je toto
poňatie založené je dvorakého druhu :1) nájdenie nových záujmov a obohatenie
behom psychoanalytickej liečby, 2) vznik regresívnych symptómov u osob ktoré
sa neuroticky zhrútili . Vo vačšine prác o sublimácii autori predpokládajú že
pudy dostupnými sublimácii sú skor pregenitálne dielčie pudy než než dospelé
sexuálne pudy. Anna Freudová ju považuje skor za obranný mechanizmus ,
pretože infantilným konfliktom , ktoré by inak viedli k neuróze poskytuje
progresívne riešenie.
Štepenie (splitting) je proces rovnako považovaný za obranný mechanizmus, pri
ktorom duševná štruktúra stráca svoju integritu a je nahradená dvoma , alebo
vaicerými čiastočnými štruktúrami. Štepí sa jak ego tak objekt . Po
rozštiepení ega prežíva subjekt iba jednu výslednú časť ako self , ďalšie dve
vytvoria nevedomé odštiepené časti ega. Po rozštiepení objektu je emočný
postoj ku obom štruktúram obvykle protikladný . Štiepenie ega je obvykle
spojené s popretím a projekciou , táto triáda predstavuje schizoidnú obranu ,
pri ktorej sú časti seba popreté a pripísané objektom vo vonkajšom prostredí.
(disociácia).
Popretie - obranný mechanizmus pomocou ktorého je popieraný nejaký bolestný
prežitok, alebo nejaký aspekt seba. Popretie je forma poznania vytesneného
bez získania vhľadu, pretože pretože obsah predstavy ktorý bol vytesnený
neuznáva subjekt ako niečo vlastného. Je to symbolické zatváranie očí pred
problémom ktorý by vyžadoval uvedomenie si „bolestivých“ aspektov. Popretie
duševnej reality je prejavom maníckej obrany , spočíva v popretí vnútorného
významu prežitku, zvlášť depresívnych pocitov. Popretie je nutné odlíšiť od
negácie ,kde nepríjemný vnem sa prezrádza vonkajším prejavom svojho opaku.
Racionalizácia - rozumové zastieranie zposobou chovania , ktoré majú v
skutočnosti iné motívy. (často u vzdelaných ľudí). Priebeh akcie je je
určovaný ex post facto. Je podmienená výchovným terorom pseudorozumu, ktorý
neskor v identifikácii z útočníkom posobí proti vlastným a cudzím pocitom.
Identifikácia s útočníkom je zvláštna forma identifikácie v ktorej sa za vzor
neberie obdivovaná ,ale obávaná osobnosť. Splynutím s útočníkom dochádza ku
redukcii strachu a eliminácii obáv.
Ďalšie formy ego - obranných mechanizmov sú podľa T.W.Costella a S.S.Zalkinda
(1963) sú tieto :
Kompenzácia : osoba sleduje nejaké predsavzatie s vysokými osobnými nárokmi,
aby sa vyrovnala s nejakým nedostatkom. Príkladom je robotník ktorému bol
odmietnutý postup a stane sa predsedom futbalového klubu.
Konverzia , útek do nemoci . Ak je dieťa svedkom že si dospelý sťažujú v
nenáročných životných situáciách na ronze bolesti a nemoci a dostane sa im
určitých ohľadov a súcitu može si osvojiť túto techniku , ktorej extrémnou
podobou je hypochondria a hystéria. Emocionálne konflikty sa prejavujú
množstvom psychosomatických symptómov- astma , potiaže s krvným obehom,
žalúdočné vredy, ako výsledok autoagresie, kožné choroby atď. Príkladom je
bolesť hlavy u pracovníka deň po tom čo mu bol zamietnutý projekt.
Premiestnenie iritujúcich emócií na osoby, ideie a ktoré niesu v kauzálnom
vzťahu ku vlastnej príčine.
Útek do fantázie - denné sny a iné formy imaginácie napomáhajú k úniku zo
skutočnosti a k prežívaniu uspokojenia.
Identifikácia - jedinec zvyšuje svoj pocit sebaocenenia, hodnoty a istoty ak
riadi svoje chovanie podľa inej osoby a často zvnútorňuje jej hodnoty a
názory tím že sa podieľa na úspechoch druhého. Behaviorálne sa uskutočňuje
napodobňovaním gest, reči, vkusom, jednaním, odevom a pod.
Vzdor, negativizmus chápeme ako techniku , ktorú dieťa používa ako obranu
proti tomu ak ho druhý (najčastejšie rodičia a „pedagógovia“) prehliadajú ,
bezohľadne mu vnucujú svoje požiadavky, omedzujú jeho samostatnosť a pod.
Vzdorovité chovanie často vedie k trestu ,ale dieťaťu je odmenou , že si
svojím odporom dokázalo pritiahnuť pozornosť, prípadne že potrestalo
dospelého tím že ho uviedlo do afektu. U dospelého tento aktívny , alebo
pasívny odpor prebieha nevedome. Pokus o sebevraždu možeme chápať ako
extrémnu formu úniku, prípadne ako upútavanie pozornosti, alebo autoagresiu.
Fixácia - Určitá reakcia sa udržiava i napriek tomu že sa opakovane ukazuje
jej neúčelnosť. S psychoanalitického hľadiska sa jedná o ambivalentné
pripútanie subjektu k objektu. Je preto dokladom neúspešného prechodu roznymi
stupňami libidózneho vývoja. Fixovaná osoba používa zastaralé - infantilné
sposoby reagovania, alebo k takémuto chovaniu regreduje.
Rezignácia, apatia, nezáujem- prerušenie psychického kontaktu so sociálnym
okolím, s vylúčením emočných adekvátnych prejavov.
Útek z frustrujúcej ,alebo konfliktnej oblasti.
Agresia- nemusí mať podobu iba podobu priameho násilia , ale aj vyhrážok ,
nadávok, urážok, irónie a pod. Rovnako sa može prejaviť aj ako autoagresia. U
detí sa agresia niekedy premení na techniku egocentričnosť a vzbudzovanie
pozornosti. U dospelých sa prejavuje „pomstou“ za utrpenú porážku , alebo za
obmedzovanie tým že potlačuje druhých a snaží sa ich ovládať a poškodzovať.
Superkonformita sa prejavuje zvačša po zlyhaní tím že jedinec plní všetky
svoje povinnosti vo zvýšenej miere a prehnane poctivo, čím sa zabezpečuje
před ďalšími výčitkami.
Autoakuzácia- jedinec obracia agresiu voči sebe , tím že sa obviňuje a trestá
, čím odstraňuje možnosť aby to urobili iní.
Ďalejliteratúra popisuje iné metódy obranných ego- mechanizmov, tu ich delím
na mechanizmus, obranu a predkladám stručnú metódu zvládnutia (E.R.Hilgard,
R.L.Atkinson, R.C.Atkinson, 1971) :
Diskriminácia : oddiaľovanie idei do pocitu, idei od idei a pocitu od pocitu.
Prejavuje sa snahou o ponechanie ideí bokom a ich oddelení od doprovodných
emócii, disociácia. Metóda zvládania spočíva v potrebe získať racionálny
odstup , či hodnotenie.
Symbolizácia : je taká analýza skúsenosti, ktorá anticipuje výsledky
alternatívnych volieb. Obranou je racionalizácia, pomocou ktorej subjekt
obetuje prijateľné vysvetlenie, aby bola zakrytá povaha nejakého impulzu.
Zvládnutie spočíva v logickej analýze kauzálnych aspektov situácie.
Selektívne vedomie :výberová pozornosť, pri ktorej sa človek vyhýba pohľadu
do tváre bolestných myšlienok a pocitov.
Senzitivita : chápanie nevyjadrených pocitov , alebo ideí druhých ľudí, sa
odohráva prostredníctvom projekcie , kedy subjekt pripisuje vlastné znaky
inej osobe. Metódou je empatický tréning, pri ktorom snaží zakúsiť prežitky
inej osoby.
Časový zvrat : osoba žije minulými pocitmi a ideami. Tento mechanizmus sa
odohráva prostredníctvom regresie, kedy chovanie nieje adekvátne veku a
situácii, zbavuje od zodpovednosti, závazkov a prianí druhých, pretože minulé
city sa užívajú k riešeniu súčasných životných problémov.
Odchýlenie impulzov : modifikácia túžby , alebo objektu impulzu (náhradný
objekt potreby). Formou obrany je premistnenie, dočasné a neuspešné
potlačenie neprijateľných impulzov. Zvládanie by sa malo odohrávať
prostredníctvom hľadania alternatívnych ciest spoločensky prijateľného
uspokojovania primitívnych pudov.
Obmedzenie impulzov : kontrola impulzov potlačením ich prejavov, dochádza k
útlmu pocitov a ideí. Potlačené je symbolizované. Supresiou sa udržuje
dezaprobovaný impulz pod kontrolou.
Funkciou vyššie uvedených obranných resp. Ego- defenzívnych mechanizmov je
obrana ega , tj. eliminácia pocitu zníženia vlastnej hodnoty, reštaurácie
pocitu pozitívnej hodnoty vlastného Ja v situáciách neúspechu a pod. Obranné
mechanizmy sa stávajú doležitým regulátorom ľudského chovania a poukazujú na
existenciu nevedomého regulatívneho psychického aparátu osobnosti, v tomto
zmysle sú pripisované tzv. hľbinnej osobe. Celá rada týchto sposobov sa dá
preukázať experimentálne , napr. projekcia, všetky sú pochopiteľné iba
klinicky a len vo vzťahu ku koncepcii ega. Teória obrany ega má doposiaľ
množstvo bielych miest. Je napríklad obrana ega obranou toho čo subjekt o
sebe vie, sám o sebe cíti, alebo ide o ochranu osobnosti ako celku ? Dá sa
predpokladať , že obe tieto aspekty sú v mechanizmoch obrany ega integrované.
Obrana ega je obranou hodnoty Ja a súčasne integrity osobnosti, pretože
poznatky a pocity zníženej hodnoty Ja vytvárajú vnútorné napatie a osobnosť
funkčne dezintegrujú, sú to v podstate psychické komplexy ktoré nemože
osobnosť plne asimilovať. Obranné mechanizmy sú autonómne fungujúce zposoby
chovania , ktoré tvoria prechod k funkčným poruchám chovania - neurózam. Ak
sú príliš rigidné a tím často paradoxné , možu byť už označené za neurotické
obranné mechanizmy a sú analogické fyziologickému imunitnému systému. Vznik a
vývoj technik možeme vysvetliť pomocou zákonou sociálneho učenia najma v rannom
detstve. Býva často nevedomé napodobovanie zposobou , ktorým sa často chovajú
v náročných životných situáciách rodičia ,alebo iné osoby sociálneho okolia.
Jedinec si može osvojiť určitú techniku a tá sa pre neho stane habituálnym
sposobom chovania a jednania. Existuje domnienka , že niektoré rysy osobnosti
sa formujú okrem iného práve osvojením určitej techniky vyrovnávania sa z
náročnými životnými situáciami.(napr. hostilita, egocentrizmus, introverzia,
negativizmus a pod.) Experimentálne je potvrdená predovšetkým obrana vo
vnímaní , či percepčné potlačenie: Do vedomia niesu pripúšťané dezintegrujúce
dojmy , tj. pokusné osoby vykazujú vyššie percepčné prahy pre podnetové slová
asociované z neúspechom, sprosté slová atď. J.S.Bruner a L.Postman dokázali selektívny
vplyv emócií vo vnímaní a skutočnosť , že vnímanie objektov je determinované
ich hodnotou (chudobné deti vnímajú mince a koláče ako vačšie ako deti z
bohatých rodín). Vo vedomí sa uplatňuje emócigenná selekcia : negatívne
emočne akcentované podnety sú ťažšie rozpoznávané a ich vnímanie vyžaduje
vyššie podnetové prahy , než je obvyklé. To je analogické psychoanalytickému
poňatiu cenzúrnej funkcii Ega v obsahu snov : potlačené impulzy dostávajú v
obsahu snov prípustnú symbolickú podobu, aby nebol narušený spánok. W.P.
Brown sa domnieva že emócie zvyšujú i znižujú prahy vnímania : podnety
asociované s uspokojením potrieb vnemové prahy znižujú, podnety ohrožujúce
sebacit a sebapňatie ich zvyšujú, takéto podnety však musia musia vyvolávať
úzkosť. Experimentálne tiež potvrdená projekcia. Sposoby a formy obrany ega
sú stále predmetom experimentálneho výzkumu i teoretických úvah. Táto téma je
v podstate z dovodu diferenciálneho pohľadu roznych psychologických škol
nevyčerpateľná. Faktom však ostáva neoddiskutovateľná terapeutická hodnota
nahliadnutia daného mechanizmu.
Použitá literatúra :
Nakonečný M. - Encyklopedie obecné psychologie
Čáp J. - Psychologie výchovy a vyučování
Hartl P. - Psychologický slovník
Schmidbauer W. - Psychologie
Rycroft Ch. - Kritický slovník psychoanalýzy
Freud S. - Vybrané spisy I.
- Psychoanalytické chorobopisy
Kratochvíl S. - Klinická hypnóza
Artur s. Reber - Psychology - Dictionary
|
