Drago Jančar:
Snažím sa, aby moje texty fungovali ako ľudský organizmus
ptal se Ľudo Petránsky
rozhovor otiskl list SME (Magazín) 17.2.2001,
Prozaická tvorba Draga Jančara nesie už dvadsaťpäť rokov nezameniteľný rukopis. Je veľmi jednoduché a zároveň príťažlivé podľahnúť sile jeho imaginácie, ktorá sleduje individuálne osudy svojich postáv v rôznych časoch. Nezáleží na tom, či ide o krátku prózu alebo rozsiahly román, ani na tom, či sa dej odohráva v súčasnom americkom kultúrnom prostredí, predvojnovom Slovinsku, Kraňsku 17. storočia alebo v Argentíne. Vždy ide o silný rozprávačský zážitok, niekde rozkreslený do najmenších detailov, inde, naopak, ľahko načrtnutý či naznačený.
"Zaoberá sa temnou históriou a temnotou ľudskej duše. Podzemím života a človeka. Neurózami a erotickým napätím. Riskantnými a konfliktnými situáciami," píše o Jančarovi Josip Osti. "Ale inak som celkom normálny," smeje sa Drago Jančar, ktorý minulý týždeň osobne predstavil v Bratislave svoj román Polárna žiara. V slovenskom preklade A. Koláčkovej vyšiel vo vydavateľstve Kalligram a takmer súčasne bol preložený aj do angličtiny a nemčiny. Potvrdil tak povesť Draga Jančara ako najprekladanejšieho slovinského spisovateľa.
"Akú odozvu očakávate od Polárnej žiary na Slovensku?"
Som rád, že kniha je aj po sedemnástich rokoch od jej vydania stále živá a som presvedčený, že zarezonuje aj v slovenskom prostredí. Čitateľskou pomôckou by mohlo byť, že ide o príbuznú historickú skúsenosť medzi našimi národmi. Je to skúsenosť strednej Európy so všetkými kladmi a zápormi. Na jednej strane je to skúsenosť s nacionalizmom, šovinizmom a na strane druhej s európskou kultúrou s jej pozitívami.
"Ako sa na ňu pozeráte s odstupom času?"
Kniha vznikala v časoch, keď sme už zacítili slobodu, a teraz vidím stav vecí, ktoré sa neskôr rozvinuli. Zaujímavé je, že knihu niekoľko rokov po jej vydaní uverejnili aj v Rusku, no vyčiarkli kapitolu o Židoch. Hoci sa už vo vtedajšom Sovietskom zväze menila situácia, zasiahol ešte cenzor. Bola preložená do viacerých jazykov, no nemôžem povedať, žeby bola bestsellerom. To, ostatne, ani nebolo mojou ambíciou.
"Skúste nakresliť kontúry jej ambícií."
Je to akési symbolické videnie sveta v jeho embryonálnom stave, ktorý neskôr poznamenal aj môj život. Dej sa odohráva v stredoeurópskom meste roku 1938, teda v čase, keď bol vojnový požiar v našich krajinách vo svojej začiatočnej fáze. Na tomto pozadí sa knihou vinie ľúbostný príbeh, ktorý sa zhodou okolností zmení na nešťastný zločin a tragédiu dvoch hlavných hrdinov.
"Poznamenala polárna žiara z roku 1938 váš život?"
V skutočnosti bola polárna žiara z roku 1938 najsilnejším meteorologickým zjavom v minulom storočí. Keď sa čosi podobné udialo, ľudia v našich krajinách hovorili, že je to zvestovanie čohosi zlého. Vždy za tým prišla cholera, mor alebo rôzne povstania. Žiaľ, tieto predpovede z roku 1938 sa naplnili. Hoci som sa narodil o desať rokov neskôr, tieto udalosti sa natrvalo vryli do môjho života.
"Hlavnú postavu v románe - Josefa Erdmana - opisujete ako človeka nachádzajúceho sa medzi bdením a snením. To sú postupy blízke Franzovi Kafkovi. Je realita fantastickejšia ako sny?"
"Bránim sa názorom, ktoré hovoria, že román dýcha kafkovskou atmosférou. Aj keď Kafka svojím dielom poznamenal celé minulé storočie. Považujem ho za spisovateľa s dostatočným množstvom humoru, a nie za mračiaceho sa človeka, ako je často prezentovaný. Kafka anticipoval bláznivý osud človeka, ktorý sa ocitol v predvojnovom období. Aj moja kniha sa snaží zaoberať týmito problémami s ironickým odstupom.
Domnievam sa, že ku Kafkovi vás román posúva aj tým, že existenciálne uvažovanie človeka podávate v jednoduchých vetách a obrazoch.
"S tým súhlasím. V určitom slova zmysle to súvisí aj s tradíciou európskeho románu, ktorú rozvíja napríklad aj Josef Roth. Samozrejme aj niektorí ďalší, dúfam, že aj ja, ktorí zložité veci dokážu vystihnúť jednoduchou štylistikou.
Erdman je znalcom okultizmu a čiernej mágie. Slovinský spisovateľ Gregor Gradnik sa vo vašom diele Ironická žiadostivosť nedobrovoľne podieľa na takpovediac bláznivom projekte profesora Freda Blaumanna, ktorý skúma melanchóliu. Sú tieto neobyčajné záľuby vašou obsesiou?
"
Nie celkom. Patrím k autorom, ktorí pozitivisticky skúmajú udalosti. To, čo som pozitivisticky preskúmal, použijem vo všeobecnej metafore. V roku 1938 bol okultizmus na vrchole módy, tak ako dnes new age. Melanchólia je zase súčasťou môjho pociťovania sveta. To však neznamená, že nie som človek, ktorý nemá rád dobrú náladu. Je známe, že melancholici majú dobrú náladu. Toto všetko sa potom odráža v mojich textoch.
"Raz ste povedali, že pre vás je najdôležitejšie napätie medzi sujetom a formou, napätie, ktoré prekonáva samotnú tému. Je to moment, ktorý je vnútorným dynamom vašej tvorby?"
"Je to jadro môjho snaženia. Napísal som o tom aj esej s názvom Príťažlivosť prázdnoty - esej o literatúre, ktorá v poslednom čase preniká z Ameriky a obsadila aj veľkú časť európskej literatúry. Ide o šikovne napísanú literatúru s príťažlivými príbehmi a s dramaturgiou soap opery. Táto literatúra však zanedbala to, čo sa mi zdá v prozaickej tvorbe najdôležitejšie. Snažím sa o zaujímavo vyrozprávaný príbeh a intenzívny jazyk. Musí tam byť prítomné napätie medzi štýlom príbehu a intenzitou jazyka, ktoré však čitateľa nesmie zaťažovať. To je najdôležitejší motor každej dobrej literatúry."
"Myslíte, že sa vám to podarilo, alebo je to nikdy nekončiaca snaha?"
Samozrejme, nikdy sa to nekončí. Autor, akým som aj ja, sa snaží napísať text, ktorý by bol živým organizmom. Hoci ani ľudský organizmus nie je úplne dokonalý, dosť dobre v ňom existuje súlad medzi dušou a telom. Snažím sa, aby texty fungovali ako ľudský organizmus. To sú však sny, ktoré sa nedajú dotiahnuť do ideálneho stavu.
V polovici sedemdesiatych rokov vás komunistický režim odsúdil do väzenia. Aké udal dôvody?
Bolo to v roku 1974. Ako novinár som bol obvinený z antikomunistickej propagandy. Odsúdili ma na rok väzenia, no strávil som v ňom len tri mesiace. Potom ma poslali do armády do južného Srbska a ja som tvrdil: oni nevedia, čo činia. Mal som len dvadsaťsedem rokov a v duchu som si povedal, že keď sa vrátim z armády, uvidia, čo som zač.
"Dozvedel som sa, že vo väzení ste začali písať svoju prvú knihu Galejník. Ako vás v ňom ovplyvnila táto skúsenosť?"
Keď som sa vrátil z väzenia, dlho mi trvalo, pokiaľ som sa dostal do spoločenského života. Áno, svoju prvú väčšiu knihu - Galejníka som začal písať už vo väzení, no keď som doniesol jeho rukopis do nakladateľstva, tak ma príslušný redaktor poslal s ním do neurčitosti. No vidíte, a neskôr vyšiel v jedenástich jazykoch. Myslím, že pobyt vo väzení ma neovplyvnil a nepestujem ani žiadny revanšizmus. Počas väznenia v Maribore som zažil iróniu histórie. V tom istom väzení bol totiž v roku 1944 zatvorený aj môj otec. Pozeral som sa na dvor, kde predtým strieľali Nemci rukojemníkov, a my sme tam hrali ping pong.
"Na sklonku totalitnej éry ste boli predsedom slovinského PEN klubu. Ako ste komunikovali s českými či slovenskými disidentmi?"
Boli to prelomové roky 1987 - 1991. Mal som dobré styky s Ivanom Klímom a keď sa hranice trochu pootvorili, tak som sa s ním stretol v Londýne, kde sme pomáhali založiť český PEN klub. Neskôr som sa stretol aj s Petrom Zajacom.
"Na medzinárodnom kongrese PEN klubu v Prahe v roku 1994 ste predstavili svoju esej s názvom Krátka správa z dlho obliehaného mesta. Nemali ste strach, keď ste sa rozhodli pomôcť vašim priateľom v obliehanom Sarajeve?"
Strach? Možno ani nie. Chceli sme len splniť svoj cieľ. Odniesť finančnú pomoc sarajevským priateľom. Bolo toho dosť - asi sedemdesiattisíc mariek, ktoré sme mali pozastrkované po vreckách. Vojská UNPROFOR nás posadili do pancierovaného auta a ochrancov nám robili egyptskí vojaci. Nepoznali však dobre cestu, lebo nás viezli cez srbské pozície. Keď prišla srbská patrola, Egypťanom padli od hrôzy zbrane. My sme sa Srbov nebáli, lebo aj medzi nimi sme mali niekoľko známych. Báli sme sa len o peniaze. Boli sme ubytovaní v hoteli Holiday Inn, v ktorom boli namiesto skiel plexisklá. Okolo nás sa stále strieľalo a samotný hotel bol značne zničený. O čosi neskôr som išiel na kongres PEN klubu do Prahy, kde som bol ubytovaný v podobnom hoteli. Nič však nebolo dostrieľané, všade bolo veľa jedla a v bare sa tancovalo. Pripomínalo mi to Andričovu novelu Svet ako Titanic. V pražskom hoteli ľudia tancovali a v Sarajeve boli z podobného hotela ruiny. Európa sa vtedy podobala na Titanic. Hore sa tancuje a loď sa potápa. Našu úlohu sme však splnili a peniaze sme odovzdali.
"Vaše meno sa spolu s Alešom Debeljakom uvádza medzi najvýraznejšími postavami súčasnej slovinskej literatúry. Aký je medzi vami vzťah? Je v ňom aj trochu rivality?"
Sme priatelia, avšak rozličných generácií. Aleš je mladší. Je najmladší z tej generácie, ktorá ešte okúsila socializmus ako reálny stav. Moja existenčná skúsenosť je iná, ale literatúra je literatúra, a to je najdôležitejšie. O rivalite by som nehovoril. Je to prirodzená túžba písať inak ako ten druhý.
"Ako vyzerajú obrazy z vášho súkromného života?"
Rád sa bicyklujem, plávam. Najviac však obľubujem prechádzky, pretože vtedy mi napadajú nové myšlienky. Čiže ide naozaj o aktívnu prechádzku. Mám život zorganizovaný tak, že aj moja nepísacia činnosť súvisí s literatúrou. Čítam knihy, historické texty.
Vaše knihy sa prekladajú do viacerých jazykov, čím zasahujete veľké množstvo ľudí. Aká je miera zodpovednosti autora pred čitateľmi? Je literatúra médiom, ktorý môže ovplyvňovať myslenie ľudí?
Pred niekoľkými rokmi by som povedal, že nie. Keď som sa chcel vyjadriť politicky, ponúkol som svoje myšlienky ľuďom v podobe esejí. Dnes si myslím, že literatúra neviditeľným spôsobom vplýva na zmenu názorov. Aj na moje. Všetky texty, ktoré som prečítal, ma určitým spôsobom zasiahli.
Čo si myslíte o angažovanej literatúre?
Neverím v ňu, lebo som presvedčený, že angažovanie netreba urobiť explicitným spôsobom. Ako povedal Josif Brodskij, politikov by nemali hodnotiť podľa toho, aké majú úspechy v politike, ale podľa toho, akú knihu naposledy prečítali od Czeslawa Milosza. K Brodskému len dodám, aby sme videli, či sú schopní ľudia prijímať svet aj v jeho paradoxoch, či sú ochotní a schopní rozumieť a chápať literatúre a jej významu.
Aký je váš spôsob písania? Napĺňate obraz spisovateľa, ktorý na dva - tri mesiace ujde z civilizácie a uchýli sa do svojej literárnej jaskyne?
Možno to vyzerá ako klišé, ale je to presne tak. Každý rok sa na dva mesiace sťahujem do slovinských hôr alebo k moru. Tam sa zatvorím a píšem. Predtým je, samozrejme, mnoho príprav. Vo všetkých vreckách mám množstvo listov, ktoré sa následne snažím spojiť. Pracujem už na počítači, žiaľ, občas do neho vojde diabol a časti textov zmiznú.
Stalo sa vám niekedy, že ste pri písaní prišli do slepej uličky, z ktorej nevidieť východisko?
Stáva sa mi to pri každom texte. Minulý rok mi vyšiel román Katarína, páv a jezuita, ktorý som začal písať pred šiestimi rokmi. Dostal som nemecké štipendium a presťahoval som sa k Štamberskému jazeru do Bavorska. A tam sa začali ťažkosti s počítačom. Diabol mi povedal, že nemôžem ísť ďalej. Nechal som to teda tak a jedným dúškom som napísal Dunenie v hlave, román o jednej vzbure vo väzení. Potom som sa vrátil ku Kataríne, ktorú som nakoniec dopísal. Samozrejme, mohlo sa stať, žeby som v tom aj nepokračoval. Sú to ťažké chvíle pre spisovateľa. Keď však potom kniha vyjde v zahraničí a navyše v peknej úprave, ako napríklad Polárna žiara, tak to poteší.
Stojíte si za každým svojím textom?
Svoju prvú knihu Putovanie pána Houžvičku považujem dnes skôr za slohové cvičenia. Vtedy bol v Slovinsku populárny nový román a ja som sa snažil túto módu nasledovať. Už pri knihe Tridsaťpäť stupňov som zistil, že to nie som ja a s textom musím aj niečo povedať. Predtým som sa snažil o to, ako písať, ale neskôr som prišiel na to, že dôležitejšie je odpovedať na otázku - čo napísať. Ak by som sa mal niečoho zrieknuť, tak tých esejí, keď som používal my namiesto ja. Bol však čas, keď aj to bolo treba.
Myslíte si, že ste už napísali svoju najlepšiu knihu?
Dúfam, že tá najlepšia ešte len príde.
***
Děkuji za laskavé svolení listu SME k uveřejnění tohoto rozhovoru na těchto stránkách.
Zdroj: MAGAZÍN SME 17.2.2001, Foto SME - Pavol Majer
http://www.sme.sk/clanok.asp?vyd=20010217&cl=11498
